História EP v dátach

Európsky parlament sa spomedzi troch najvýznamnejších inštitúcií EÚ (popri Európskej rade a Európskej komisii) od svojho vzniku najviac vyvíjal. Európsky parlament si v priebehu druhej polovice minulého storočia z hľadiska svojej pôsobnosti upevňoval svoju inštitucionálnu pozíciu.

Predchodcom EP bolo od vzniku Európskeho spoločenstva uhlia a ocele (ESUO) v roku 1952, Zhromaždenie Európskeho spoločenstva uhlia a ocele. Pozostávalo zo 78 zástupcov šiestich zakladajúcich krajín (Francúzska, Nemecka, Talianska, Holandska, Belgicka a Luxemburska). Voľba zástupcov do Zhromaždenia ESUO nebola na rozdiel od dnešnej podoby EP priama. Delegáti (zástupcovia zakladajúcich krajín) boli do Zhromaždenia ESUO nominovaní spomedzi poslancov národných parlamentov.

Zhromaždenie ESUO bolo po svojom vzniku iba kontrolným orgánom s rozpočtovými právomocami, ktorý dozeral na činnosť Vysokého úradu ESUO, predchodcu dnešnej Európskej komisie (EK).

Chronológia vývoja EP:

9. máj 1950

Robert Schuman prišiel s plánom vytvoriť Európske spoločenstvo uhlia a ocele (ESUO), čo vyústilo do podpísania zmluvy v apríli 1951 v Paríži. Tvorilo ho šesť štátov: Belgicko, Francúzsko, Holandsko, Luxembursko, Nemecko a Taliansko.

10. september 1952

ESUO malo nepriamo volené Parlamentné zhromaždenie, ktorého 78 členov prvý raz zasadalo v Štrasburgu.

25. marec 1957

Zakladajúce štáty podpísali Rímske zmluvy, ktorými sa vytvorili Európske hospodárske spoločenstvo (EHS) a Európske spoločenstvo atómovej energie (EURATOM). Rovnako vytvorili Zhromaždenie európskych spoločenstiev, ktoré malo od tej chvíle kompetencie pre ESUO, EHS aj EURATOM a ktorého 142 členov bolo nominovaných národnými parlamentmi. Zrodil sa skutočný predchodca EP, ktorý mal právomoc odvolávať neobmedzene a bez časového a tématického obmedzenia Komisiu EHS a EURATOM. V prípade Vysokého uradu ESUO muselo byť odvolanie založené na nepriaznivom hodnotení výročnej správy.

1. január 1958

Nadobudla platnosť Rímska zmluva.

30. marec 1962

Parlamentné zhromaždenie sa premenovalo na Európsky parlament. Ale do primárneho práva bol tento názov začlenený až v Jednotnom európskom akte v roku 1986. K posilneniu právomocí EP došlo tzv. Zlučovacou zmluvou, ktorá v šesťdesiatych rokoch zjednotila inštitúcie pre všetky tri spoločenstvá a EP získal neobmedzenú právomoc odvolávať zjednotenú Európsku komisiu (zlúčila Vysoký úrad ESUO, Komisiu EHS a EURATOM).

22. apríl 1970

Zmena v zmluve pridáva parlamentu ďalšie rozpočtové právomoci.

16. január 1973

Prvé zasadanie parlamentu po rozšírení Európskeho hospodárskeho spoločenstva o Dánsko, Írsko a Spojené kráľovstvo. Počet poslancov parlamentu vzrástol na 198.

9. - 10. december 1974

Hlavy štátov a vlád na summmite v Paríži oznámili, že Európsky parlament bude volený vo všeobecných voľbách v súlade s ustanovením, ktoré bolo zakotvené už v Rímskych zmluvách. Definitívne rozhodnutie bolo prijaté v roku 1976.

7. - 10. jún 1979

Európania si prvý raz v priamych voľbách zvolili zástupcov do Európskeho parlamentu. 410 poslancov bolo volených v národných voľbách, čím získali nezávislosť na národných parlamentoch. Aj keď zostal EP svojím zložením nadnárodný, začal priamo zastupovať občanov členských krajín.

17. júl 1979

Prvé zasadnutie voleného parlamentu. Nová polkruhová budova Európskeho paláca v Štrasburgu poskytla priestor 410 poslancom z deviatich členských krajín.

1. jún 1981

Prijatím Grécka do Európskej únie sa počet poslancov Európskeho parlamentu zvýšil na 434 členov. EP začal v osemdesiatych rokoch viacej a účinnejšie využívať svoje kompetencie týkajúce sa rozpočtu a procedúry konzultácií a získal ďalšie možnosti vo vzťahoch k Európskej komisii a Európskej rade. Právomoci EP však naďalej zostávali v podstate konzultatívne a kontrolné.

14. február 1984

Parlament odsúhlasil Spinelliho návrh Zakladajúcej zmluvy Európskej únie. Táto iniciatíva podnietila vypracovanie Jednotného európskeho aktu.

Jún 1984

Konali sa druhé priame voľby do Európskeho parlamentu.

1. január 1986

Po vstupe Španielska a Portugalska do únie počet poslaneckých kresiel vzrástol na 518.

1. júl 1987

Do platnosti vstúpil Jednotný európsky akt, ktorý ratifikoval parlament. Jednotný európsky akt rozšíril a zdokonalil Rímske zmluvy. Dvanásť členských štátov sa v ňom zaviazalo vytvoriť spoločný trh s voľným pohybom osôb, tovaru a služieb do 31. decembra 1992. Prijatím Jednotného európskeho aktu sa EP zapojil do procesu prijímania legislatívy, čo znamenalo prelom v histórii vývoja tohto orgánu. Od roku 1986 boli možnosti EP posilnené uplatňovaním procedúry spolupráce, ktorá umožňovala EP predkladať, pozmeňovať návrhy k prerokúvanej legislatíve. EP navyše získal i kompetencie pri rozhodovaní o prijímaní nových členských krajín do EÚ a pri schvaľovaní medzinárodných zmlúv.

Jún 1989

Konali sa tretie európske parlamentné voľby.

1. november 1993

Do platnosti vstúpila Maastrichtská zmluva. Zmluva o EÚ revidovala zakladajúce zmluvy a medzi iným posilnila právomoci parlamentu - najmä v legislatívnej oblasti, kde sa stal rovnoprávnym partnerom Rady Európskej únie. EP získal kompetenciu spolurozhodovania, čo mu umožňovalo vetovať legislatívne návrhy v niektorých oblastiach. EP bola v Zmluve o EÚ pridelená i ďalšia významná právomoc: schvaľovať členov Európskej komisie. V zmluve bolo navyše zakotvené aj ustanovenie inštitúcie európskeho ombudsmana.

9. - 12. jún 1994

Občania Európskej únie volili zástupcov do Európskeho parlamentu. Počet poslaneckých kresiel stúpol na 534. Prvý raz sa mohlo aktívne aj pasívne volebné právo uplatniť v krajine pobytu.

1. január 1995

Švédsko, Fínsko a Rakúsko sa stali členmi Európskej únie. Počet poslancov v Európskom parlamente vzrástol na 626.

Marec 1995

Do platnosti vstúpila Schengenská zmluva.

Jún 1997

Európska rada na zasadnutí v Amsterdame pripravila novú zmluvu únie - Amsterdamskú zmluvu, ktorá bola podpísaná 2.októbra 1997.

Júl 1997

Európska komisia predstavila v Európskom parlamente Agendu 2000, dokument, ktorý rátal s etapami blížiaceho sa rozšírenia únie a potrebnými inštitucionálnymi reformami.

Marec 1999

Európska rada na zasadnutí v Berlíne schválila balík Agenda 2000 (reforma spoločnej poľnohospodárskej politiky, štrukturálnych fondov, prostriedkov rozšírenia) a prijala finančnú perspektívu na obdobie 2000 - 2006, t. j. viacročný finančný rámec únie, ktorý ustanovil všeobecný systém prideľovania výdavkov na rôzne politiky vrátane rozšírenia.

1. máj 1999

Do platnosti vstúpila Amsterdamská zmluva rozširujúca právomoci parlamentu. Odvtedy parlament spolu s Radou Európskej únie schvaľujú takmer všetku legislatívu únie.

10. - 13. jún 1999

Konali sa piate voľby poslancov do Európskeho parlamentu. Občania tzv. pätnástky prvý raz volili európskych poslancov v priamych všeobecných voľbách. V piatom volebnom období (1999 - 2004) bol počet poslaneckých kresiel 626.

December 1999

V Helsinkách zasadala Európska rada. Pätnástka sa rozhodla zvolať novú medzivládnu konferenciu s cieľom reformovať Amsterdamská zmluvu a pripraviť rozšírenie únie.

December 2000

Európska rada v Nice schválila Zmluvu z Nice, ktorá zakotvovala inštitucionálne reformy nevyhnutné na rozšírenie a rozhodla sa zvolať novú medzivládnu konferenciu na rok 2004.
Bola prijatá Charta základných práv Európskej únie. Vyhlásili ju predsedovia troch európskych inštitúcií.

Február 2001

Zástupcovia členských štátov podpísali Zmluvu z Nice. Podľa nej sa po rozšírení únie počet poslaneckých kresiel v parlamente zvyšuje maximálne na 732.

December 2001

Európska rada v Laekene zvolala konvent, ktorý dostal za úlohu otvorene a prehľadne pripraviť medzivládnu konferenciu 2004.

Január 2002

Do obehu bolo uvedené euro a nahradilo národné meny dvanástich členských štátov. Tri členské štáty - Dánsko, Spojené kráľovstvo a Švédsko - si však zachovali svoje národné meny.

28. február 2002

Začal pracovať Konvent o budúcnosti Európy a jeho ustanovujúca schôdza sa konala v Bruseli. Cieľom konventu bolo zapojiť do diskusie hlavné zainteresované strany a zamyslieť sa nad kľúčovými otázkami o budúcnosti Európskej únie. Výsledkom diskusií v konvente bol dokument, ktorý slúžil ako východisko na rokovania medzivládnej konferencie. Konvent tvorilo stopäť členov, zástupcov vlád a parlamentov členských štátov, ako aj hlavných inštitúcií Európskej únie a trinásť pozorovateľov, zástupcov jej orgánov.

23. júl 2002

Po 50 rokoch sa skončila platnosť zmluvy zakladajúcej Európske spoločenstvo uhlia a ocele.

9. október 2002

Európska komisia v pravidelnej hodnotiacej správe odporučila do konca roku 2002 ukončiť prístupové rokovania s desiatimi kandidátskymi krajinami: Cyprom, Českom, Estónskom, Litvou, Lotyšskom, Maďarskom, Maltou, Poľskom, Slovenskom a Slovinskom.

19. október 2002

V Írsku sa uskutočnilo druhé referendum o ratifikácii Zmluvy z Nice. Tentoraz írski občania hlasovali za ratifikáciu zmluvy, čím otvorili dvere rozšíreniu Európskej únie o krajiny strednej a východnej Európy.

12. - 13. december 2002

V Kodani sa konal samit Európskej únie, na ktorom sa definitívne ukončili rokovania s kandidátskymi krajinami a rozhodlo sa o rozšírení Európskej únie. Desať kandidátskych krajín nadobudlo status budúcich členov Európskej únie.

1. február 2003

Zmluva z Nice vstúpila do platnosti.

19. marec 2003

Väčšina poslancov Európskeho parlamentu odsúhlasila správu o pristúpení Cypru, Česka, Estónska, Maďarska, Litvy, Lotyšska, Malty, Poľska, Slovenska a Slovinska do Európskej únie v roku 2004.

4. október 2003

V Ríme sa konala medzivládna konferencia, ktorej základným cieľom bolo prerokovať konečnú verziu prvej ústavy Európskej únie. Viaceré členské štáty požadovali zmeny v navrhovanej ústave, ktorú predložil európsky konvent v júli 2003.

12. - 13. december 2003

Medzivládna konferencia v Bruseli prerokovala návrh ústavy vypracovaný konventom. Návrh nebol komplexne prijatý. Konferencia sa zamerala na hlavné otázky inštitucionálneho usporiadania únie. Otvorené zostali otázky spôsobu výpočtu kvalifikovanej väčšiny hlasov v Európskej rade, rozšírenia hlasovania kvalifikovanou väčšinou a zloženia Európskeho parlamentu a Európskej komisie.

16. apríl 2004

V Aténach bola podpísaná zmluva o pristúpení medzi Európskou úniou a Cyprom, Českom, Estónskom, Litvou, Lotyšskom, Maďarskom, Maltou, Poľskom, Slovenskom a Slovinskom.

1. máj 2004

Desať pristupujúcich krajín sa stalo plnoprávnymi členmi Európskej únie.

10. - 13. jún 2004

Konali sa voľby do Európskeho parlamentu v rozšírenej únii. Voliči v dvadsiatich piatich členských štátoch zvolili 732 poslancov. Priemerná účasť na voľbách v únii bola 45,7 %. Na Slovensku v historicky prvých voľbách do Európskeho parlamentu bola účasť najnižšia zo všetkých členských krajín (16,9 %).

18. jún 2004

Európska rada prijala návrh Zmluvy zakladajúcej ústavu pre Európu.

20. - 23. júl 2004

Prvé zasadnutie Európskeho parlamentu s novozvolenými poslancami zo všetkých dvadsiatich piatich členských krajín únie. Za predsedu Európskeho parlamentu bol zvolený Josep Borrell Fontelles a za predsedu Európskej komisie José Manuel Barroso. Rovnako boli zvolení aj kvestori a členovia jednotlivých výborov Európskeho parlamentu.

12. január 2005

Európsky parlament schválil Zmluvu zakladujúcu ústavu pre Európu. Aby táto zmluva vstúpila do platnosti, musia ju ratifikovať všetky členské štáty EÚ.

13. apríl 2005

Európsky parlament schválil vstup Bulharska a Rumunska do Európskej únie.

26. september 2005

Európsky parlament privítal pozorovateľov z Bulharska a Rumunska.

1. január 2007

EÚ prijala Bulharsko a Rumunsko za nových členov EÚ. (dovtedy boli ich zástupcovia v EP iba pozorovateľmi).
V januári 2007 privítal Európsky parlament vo svojich radoch 18 bulharských a 35 rumunských europoslancov.

4.-7. jún 2009  

Konali sa desiate voľby do Európskeho parlamentu. Voliči v 27 členských štátoch si zvolili 736 poslancov. Priemerná účasť na voľbách v únii bola 43,2 %. Slovensko aj pri druhom pokuse zaznamenalo najnižšiu účasť spomedzi štátov EÚ (19,6 %).

Vizitka súčasného EP

Európsky parlament dnes tvorí 736 poslancov z 27 členských krajín Európskej únie. Volení sú každých päť rokov v priamych voľbách. Vedenie Európskeho parlamentu tvorí Predsedníctvo na čele s predsedom Jerzym Buzekom (Poľsko).

Nasledujúca tabuľka ponúka prehľad počtu mandátov v EP pre jednotlivé členské krajiny: